Kdeže zbohom, dovidenia!
Chcem Vám v mene celej našej rodiny poďakovať za to, že ste prišli rozlúčiť sa s naším milovaným Ferkom. Ďakujem všetkým, ktorí ste na neho v ťažkých časoch mysleli, telefonovali mu, navštevovali ho, alebo sa za neho modlili.
Viem, že ste ho mali radi nielen ako skvelého hudobníka, ale aj ako človeka. Tak ako ste ho poznali ako dobrého človeka, tak taký bol aj pre svoju rodinu. Iste môžem v mene našej mamy povedať, že bol vynikajúcim manželom a pre nás, jeho troch synov, bol najlepším otcom na svete. Otec nám dal všetko čo mohol. A to nielen tým, že sa o nás staral tak, aby vždy dokázal rodinu zabezpečiť čo najlepšie po stránke materiálnej, ale predovšetkým nám dal, presnejšie, neustále dával lásku. On nás miloval nadovšetko. Pre neho bola rodina vždy na prvom mieste a my traja bratia sme s touto istotou mohli vyrastať odmalička. Dennodenne sme počuli slová „ľúbim ťa“ a to v nás nechalo tú najhlbšiu stopu. Až keď som počas dospievania spoznával iných ľudí, uvedomil si, ako im chýba to, čo u nás bolo samozrejmosťou.
Láska bola vždy tou najvyššou hodnotou našich rodičov a aj keď boli občas búrky a práve v období nášho dospievania museli akosi logicky prísť, tak práve hlboká brázda lásky v našich srdciach nedovolila, aby naše vzťahy mohlo niečo narušiť. A to sa dokázalo nielen pri stretnutiach našej dnes už mnohopočetnej rodinky, ale práve aj v uplynulých ťažkých časoch, kedy otec bojoval s chorobou. Chcem spomenúť aj moje švagrinky, ktoré nám pomáhali v tomto období a ktoré neodlučne patria do našej rodiny.
Keď som spomenul, že u nás vládla láska, tak musím bližšie vysvetliť čo to znamenalo. Okrem slov „ľúbim ťa“, nám totiž otec často vravel, že jeho láska k nám nikdy neprestane, že nás bude milovať, ako on vravel, „aj keby čo bolo“ a to vysvetlil tým, že nás bude milovať aj keby sme čokoľvek urobili, či dokonca spáchali tie najhoršie zločiny. Práve to mňa veľmi mocne zasiahlo, uvedomil som si, že sa nemusím svojmu otcovi zapáčiť nejakými skvelými výkonmi, či výsledkami, že on mňa miluje takého aký som. Tomu sa hovorí bezpodmienečná láska a s tým sa dnes môžete stretnúť málokde. A to je láska, ktorú choroba ani smrť nedokážu zničiť. Práve bezpodmienečná láska je tá, o ktorej sa v Biblii píše ako o najvyššej cnosti, ktorou nás miluje náš Boh. Boh, ktorý nás láskou pre lásku stvoril a aj zachránil.
A viete čo je úžasné, že hoci tu už otec s nami nie je telesne, tak ja tú jeho lásku cítim stále! Je to akoby tu bol. Cítim tú lásku a viem, že si to nenamýšľam a nie je to ani nejaká fráza. Láska je totiž večná a je jedinou pravou hodnotou pre ktorú sa oplatí žiť. Práve taká láska je totiž vstupnou bránou do života. Láska nášho Boha premohla smrť na kríži a vďaka nej môžeme aj my vstúpiť do večného života. Bez akýchkoľvek pochybností nemusím vravieť o našom otcovi ako o mŕtvom, pretože viem, že je živý a je na najlepšom mieste na aké môže človek prísť. Hoci sa tu s ním dnes lúčime, tak naše lúčenie je len na určitý čas. A hoci mi je veľmi smutno, tak s úsmevom na perách spomínam na množstvá krásnych zážitkov, ktoré som s ním mohol prežiť a mám v srdci veľký pokoj, pretože viem, že tento čas odlúčenia bude ničím oproti večnosti, ktorú s ním a mojimi milovanými budem prežívať v prítomnosti nášho Nebeského Otca.
V celom tom smútku, ktorý teraz naša rodina a vy spolu s nami, prežívame, sa mi stále vynárajú slová mojich rodičov práve z uplynulých týždňov, keď mi vraveli, že „hoci je toto veľmi ťažké obdobie a nevedia ako skončí, tak aj to k životu patrí, ale oni si nesťažujú, pretože prežili krásny spoločný život so svojou rodinou a sú preto šťastní“. To mne, ich synovi, takisto veľmi pomáha prechádzať týmto obdobím. To preto, že nevidím šomranie ako: „prečo práve nám sa to muselo stať...“, ale vidím aj v ťažkých časoch vďačnosť! Vďačnosť, ktorá vyviera z prekypujúcej lásky, ktorú vedeli nielen prijímať, ale predovšetkým dávať. A to je to čo sa ráta aj na večnosti, kde sa raz stretneme.
Preto na záver chcem povedať, že môjmu otcovi nedávam posledné zbohom, lebo akoby som ho na to počul odpovedať slovami Milana Lasicu (humor Lasicu a Satinského otec veľmi miloval), keď sa v scénke Humoristický dialóg na konci Lasica predstavuje ako Imro, ktorý má onedlho zomrieť a na Satinského lúčenie: „Imro zbohom“, Lasica odpovedá: „Kdeže zbohom, dovidenia!“
Syn Richard